Bez kráľovstiev, bez začiatkov, bez koncov, bez siedmich hôr, piesok sa neleje a voda sa nesype. Šijeme si príbehy horúcou ihlou. Píšeme ich vypísaným perom. Na riadky, ktorým vybledli linajky.

Sedím za svojím starým písacím stolom vo svojej starej izbe. Z poličky sa na mňa spoza šlabikára usmieva moja mladšia štrbavá kópia, steny zdobia pohľadnice z parížskeho výletu, na skrini je prilepený Pikachu, posteľ je plná plyšákov.

Moja drahá Mína, píšem Ti z ďalekých končín Transylvánie. Príroda je tu doslova úchvatná, ľudia sú srdeční. Nie je sa tu čoho báť. Všetky tie obavy Tvojho nastávajúceho nemusíš brať vážne. Rumunsko je síce trochu divoká krajina, ale prirovnala by som ju k neupravenému záhonu. Predsa len je tu veľa krásneho a oku lahodiaceho. Tunajší ľudia sú milí […]

Chýbáš mi… iba tak trošičku ako cukor v sladkom čaji ako vrchnák na prázdnej fľaši ako piesok na pláži

Strácam sa v sebe Strácam sa v tebe Neviem kade ďalej

Klameme si každý deň. Raz viac, raz menej.

Farby stíchli. Už toľko nekričia. Farby zhasli. Tiene noci. Vône noci. Túžby noci.

Bzukot včiel. Čvirikanie vrabcov. Výstražné kikiríkanie kohúta. Štekot psov. Hukot detí. Tá pohoda, ktorú so sebou priniesli prvé teplé slnečné lúče je nebezpečne návyková. Hravý džavot života všade na okolo sa dostáva ľahko pod kožu a núti aj zarytého pesimistu sa pousmiať.

Stovežatá krásavica, matka všetkých miest zahalená v rúšku tajomstva. Milujem tvoje tajné uličky a zákutia, tvoje nežné bozky na moje líca.

…s nimi je život komplikovanejší a bez nich to vôbec nejde!