Bzukot včiel. Čvirikanie vrabcov. Výstražné kikiríkanie kohúta. Štekot psov. Hukot detí. Tá pohoda, ktorú so sebou priniesli prvé teplé slnečné lúče je nebezpečne návyková. Hravý džavot života všade na okolo sa dostáva ľahko pod kožu a núti aj zarytého pesimistu sa pousmiať.
Smiechy cez slzy a plač. Naháňačky a rozbité kolená patria nerozlučne k sebe. Pri výkrikoch „čik čik domček!“ zaplesá moje srdce. Akoby som sa z uponáhľaného sveta veľkomesta dostala strojom času naspäť do detských čias. Hra, zábava, kamaráti dookola každý deň.
Bezstarostný svet na dedine. Bicykle a súťaže kto bude prvý na konci ulice. Vrčanie pluhu a sadenie zemiakov. Zvučný hlas motorovej píly kdesi z druhého konca dediny. Pokrikovanie na dunča, aby bol už konečne ticho. Nekonečné debaty v altánkoch pri poobedňajšej kávičke. Život akoby sa spomalil a zameral sa na to, čo je vážne dôležité – pohoda a no stress.
A tak si vychutnávam posledné dúšky kávy a pripravujem sa na návrat do reálneho života. Medzi termíny a schôdzky, meetingy a porady, cvičenia a prednášky, testy a skúšky, večne mrzuté tváre v metre a mestský život. Život je to, čo sa stane, keď ste zaneprázdnení vymýšľaním iných plánov.
Prečo o Dunčovi píšeš ako dunčo ...
Celá debata | RSS tejto debaty