Sedím za svojím starým písacím stolom vo svojej starej izbe. Z poličky sa na mňa spoza šlabikára usmieva moja mladšia štrbavá kópia, steny zdobia pohľadnice z parížskeho výletu, na skrini je prilepený Pikachu, posteľ je plná plyšákov.
Ako duchovia na mňa pozerajú staré knižky, zošit zo slovenčiny dávno pokryl prach. Neznáme z matematických rovníc to už dávno zabalili a navzájom sa pozoznamovali. V druhom šuflíku sa skrýva vzácny poklad – môj denníček.
Sedím obklopená množstvom spomienok. Niektoré bolia viac, iné menej. Niektoré sú skryté hlboko, iné čítam na stránkach denníku.
– Prázdniny! Hurá! Ideme sa lyžovať!
– Toto je neuveriteľné! On je taký zlatý!
– Škola. Ejha. Maturujem. Čo?!!!!!!!!!!
Z políc na mňa šepkajú stránky knižiek. Nútia ma, aby som ich znova prelistovala. Hoci som ich nedržala veky, každú jednu by som rada obšťastnila listovaním… Na svete je toľko neprečítaných kníh… A je ešte viac tých, ktoré treba prečítať ešte raz.
Za oknom v poryvoch vetra cinká stará zvonkohra. Ja v jej tranze len hľadím na všetko okolo. Kam sa ten život podel? Prečo zmizol tak rýchlo? Pred 10 rokmi som chcela lusknúť prstami a byť veľká. A dnes? Túžim lusknúť prstami…
Akoby to bolo včera, keď som odchádzala veľkému svetu v ústrety. Sprevádzaná myšlienkou, že sem sa vždy vrátim. Teraz je to len pútnické miesto, chvíľková zastávka, clivá spomienka. Pretože ja som predsa dospelá, DOFRASA!
Pekne píšeš, len tak ďalej.:-) ...
Celá debata | RSS tejto debaty