Moja drahá Mína,
píšem Ti z ďalekých končín Transylvánie. Príroda je tu doslova úchvatná, ľudia sú srdeční. Nie je sa tu čoho báť. Všetky tie obavy Tvojho nastávajúceho nemusíš brať vážne. Rumunsko je síce trochu divoká krajina, ale prirovnala by som ju k neupravenému záhonu. Predsa len je tu veľa krásneho a oku lahodiaceho. Tunajší ľudia sú milí a pohostinní.
A tá krajina! Drahá Mína, to musíš vidieť! Z dlhej a preukrutne nudnej roviny Maďarska sa pomaly začínajú dvíhať Karpaty a týčia sa do neopísateľných výšok! Na niektorých vrcholkoch svietia biele čiapočky snehu. Je to neskutočná krása. Nechápem prečo sme tu ešte neboli.
Krajina je krásne nedotknutá naším rýchlym západným svetom. Ľudia tu pasú ovce, kozy a kravy. Normálne tu stretneš na cestách konské povozy. Ako keby sa svet na chvíľu zastavil a zameral sa na to, na čom skutočne záleží – na pôžitok z každej jednej prežitej minúty.
Mína, na tento kraj je jedna návšteva príliš málo. Musím Ťa sem zobrať. Ver mi, nebudeš ľutovať. Je tu množstvo panstiev, zámkov a hradov, ktoré stoja za to. Väčšinu osídiel v Karpatoch založili Nemci. Preto nie je najmenší problém sa tu dohovoriť.
Včera som tu stretla jedného veľmi zaujímavého človeka. Volá sa Vlad III. Ţepeş a všetci ho prezývajú Drakula. A vieš čo je na tom najlepšie? On je gróf! Sľúbil, že ma zoberie na jeho hrady (chápeš? Má hrady! Množné číslo!) a poukazuje mi okolie.
Mína ani si nevieš predstaviť aká som šťastná. Možno je to ono. Možno je ten správny. Ach Mína… Nechcem predbiehať udalosti, ale nesmierne sa teším na Tvoj ďalší list a na všetko, čo sa odohrá medzitým.
Nečakala by som to, ale Mína, asi som sa zamilovala. Do Drakulu!
Tvoja najdrahšia