No áno, je. Nepozerajte na mňa tak. Viem o čom hovorím!
Teda takto, ja som vlastne len také žieňa. Ale vecí mám aj za tri. A to je vlastne gro môjho problému. Ide leto tak treba zo školy zavítať na nejaký ten víkend do rodnej viesky, zvítať sa so všetkými a potom vykročiť v ústrety novým dobrodružstvám. Na papieri to vyzerá krásne. Ba čo krásne, nádherne! Realita sa však ako vždy skrýva v úplne inom chotári.
Tak sa teda balím z internátu. Musím pobaliť všetky topánky, všetky kabelky, všetky káble, všetky vešiaky a všetky blbosti, ktoré mi je ľúto vyhodiť a inde sa nezmestili. Akoby som zabalila 10 mesiacov života kufra, cestovky a vaku. A keby len 10 mesiacov, balím tam všetku svoju existenciu, všetko čo ma definuje. Od šialených pierkových náušníc po modrú košeľu, ktorú mám od 10 rokov.
Najskôr som si myslela, že kopu vecí nechám na internáte, veď aj tak sa sem za 3 mesiace vrátim. Stačilo si zohnať krabicu na veci. To je predsa jednoduché, povedala som si. Omyl. Od minulej soboty si myslím, že byť bezdomovcom je umenie. Hlavne preto, lebo taká zatvorená, nepoškodená krabica sa hľadá sakra ťažko. V siedmom obchode mi prišlo už trápne pýtať sa či nemajú nejakú prebytočnú. Bola som náramne šťastná, keď som objavila jednu zabudnutú chuderku. Aspoň že riad a knihy tu môžu ostať inak by som zmenila svoju identitu na ťažnú mulicu.
Koniec koncov byť ženou možno nie je otrasné. Ale určite je to vyčerpávajúce a náročné. Škoda len, že priemernému chlapovi stačí pár boxeriek, pár ponožiek, nejaké to tričko, gate, voda po holení a zbalí sa aj do malinkatého kufríka. Díky evolúcia. 😉