Raz pršalo a napršalo mi do duše. To sa stáva, to prejde, vravím si.
Najskôr prišli krásne teplá. Horúčavy ako sa patrí. Pot stekal zo mňa prúdmi. Teplé letné noci plné hviezdnatej oblohy a koketného mesiaca. Tie najkrajšie noci môjho života. Také, pri ktorých nevadí, že sa roztápate. Tie najkrajšie, aké len mohli prísť.
Ako náhle sa však august začal pomaly zberať na vytúžený odpočinok, zadaždilo sa. Prihnali sa búrky zo všetkých strán. Blesky, hromy, krúpy – všetkého bolo dosť. Vytopili mi môju vnútornú záhradu, zrušili mi plotíky, zdevastovali úrodu. Nechali len prázdnotu. Nič. Zostala som ako Robinson Crusoe. S tým rozdielom, že on mal Piatka.
Od toľkého dažďa prišla prívalová vlna. A zaplavila ma. Zaplavila moje vnútro. Zabránila mi dýchať, myslieť, žiť. No našla som záchranné koleso. Našla som ho a držala som sa ho. Nie je nič drahšie ako život sám. Voda postupne upadala. Našla som súš a začala som znova budovať všetko zničené. No netrvalo to dlho.
Prišla zima. Dlhá, zlá, krutá zima. Treskúce mrazy a pol metra snehu. Nebolo to príjemné. No jar predsa raz musí prísť. Prišla jar, sneh sa stopil. No niektoré miesta duše ostali aj tak zamrznuté, nevládne. Stále vo mne ostáva nádej, že slniečko ich vysuší a dá do poriadku a všetko bude fajn, všetko bude naj.
No opäť sa začía obloha zaťahovať. Už to nebudú také strašné búrky a pohromy. Ale aj malý dáždik vie spôsobiť veľa škody tak poškodenej dušičke…